Ako som sa takmer stala dílerom

Moja babka - babčo - pred časom ochorela. Zápal priedušiek. Vybrala antibiotiká, sirupy proti kašľu (najprv tie, čo odporučil lekár, potom tie z reklamy), ale aj o mesiac kašľala ako tuberák. Tak  sme jej kúpili klasiku. Prieduškový čaj. Doniesla som babke balíček, teda čajík zabalený v papierovom vrecku s nápisom Prieduškový čaj - sypaný. Chyba. Babka nedôveruje ničomu, čo nie je dôkladne zabalené, ideálne v igelite a nemá farebný krikľavý obal s nápisom, ako nenormálne to funguje (zaručená úľava, 100% účinok a pod). Proste žiadny handmade alebo čokoľvek prírodné. Proste to musí byť „KÚPNE"

Babka otvorila, ovoňala a pýta sa :

„Tato co? To šeno?" (seno rozumej)

„Ne babi, to čaj na predušky"

Babka zaloví vo vrecku fartuha a vytiahne okuliare (po prababke, ona dobre vidí, okuliare nepotrebuje, len "ked tote ľudze pišu takym malym pismom to predtým pisali normalne, neznam, co še tak šaľa")

Vytiahla návod na použitie a číta nahlas: „Dve lyžičky drogy zalejte...“

Babka sáčok zabalila a hovorí, že si ho spraví  večer, „bo teraz má veľo roboty a ľeci na cinter i do koscela“.

Večer nás zobudil hluk v chodbe. Hneď som vyletela, že čo tam buchoce pred polnocou. A tam moja babčo. V jednej ruke motyka, v druhej prieduškový čaj.

„Babča, vy co robicie?" opýtala som sa zdesene.

„Idzem to zakopac na zahradu. Mne treba, že by mi tu prišli policajti me zavrec, bo mam doma drogy?"