štvrtok, 29. septembra 2011

ja nie som len matka, kuchárka, upratovačka, milenka, reprezentatívna manželka a komu sa nepáči nech si trhne tlapou

Ked mi doniesli moju prvorodenú dcéru v porodnici prvý krát na izbu niekoľko hodín po pôrode bol to des. Sestrička vyrazila dvere a švacla mi na posteľ napevno zabalený úzlík, z ktorého trčala fialová hlava s pokrčeným ksichtíkom a veľkými modrými očami. Bolo to malé, škaredé a čo je najhoršie ono to bolo ŽIVÉ.  Jasné, že na mimčo som sa tešila  a chystala a bla bla bla, ale po prekotnom komplikovanom pôrode, keď nad vami zalamuje  rukami lekár a sestričky chytajú paniku a vy od bolesti revete až sa steny otriasajú, na všetky tie výbavičky čo ste 9 mesiacov chytali a všetky obrázky z ultrazvuku s mrňavými ručičkami, nožičkami zabudnete. Aby ste si nemysleli, že som  debil, jasné že som vedela, že ked som tehotná a porodím budem mať dieťa. Ale ono je iné to vedieť a opierať sa o teoretické informácie a skúsenosť, ked ste mali v náruči susedovic mrne a iné to je keď donesú Vaše vlastné. NORMÁRLNE OZAJSTNE ŽIVÉ.
Sestrička mi proste Beky švacla na posteľ a zberala sa preč tak som na ňu z hrôzou zavolala, že čo mám teraz robiť? A ona prevrátila oči a totálne znechutene mi odvrkla, že no čo asi mamička, prebaliť a nakojiť. A tresla dverami až opadla omietka.
Ty vole, kukala som na ten uzlík, on kukal na mňa a ja som nevedela ani jak sa to otvára, ha  že prebaliť. O kojení ani dudu. Bála som sa to aj chytiť. Na izbe som bola sama, ta sa ani koho popýtať. Našťastie sa dotrepala na kus reči mamička od vedľa treťo rodička ta mi ukázala čo a jak. Ale hrôza neskončila. Prišla som s mimčom domov a všetci čakali, že asi umrem od šťastia, že som na materskej. Hm skoro som umrela. Beky bud revala do nepríčetnosti (chúďatko mala vetry a hrozne sa natrápila) a ked konečne zaspala ja som  sa bála isť ľahnúť, že sa jej voľačo stane tak som hodiny a hodiny sedela a kukala či dýcha. Internet ešte nebol tak rozbehaný jak teraz taže ani s kým pokecať bez toho aby som sa musela trepať z dediny, kde som nikoho nepoznala do mesta nešlo. Pomoc od rodiny nulová, šeci až na babčo  komplet urazený, že som si dovolila mať dieťa ako slobodná matka rok po maturite. Tak sorry. Občas síce zabehla dajaká spolužiačka alebo sesternica z piateho kolena aby ma poinformovala, že jej dieťa už sedí, chodí, ciká, kaká alebo potobnú pitomosť (mimochodom a tvoje už čo vie?) a oznámila mi jak nenormálne si materskú užíva každú jednu sekundu. A mne bolo na blití, pretože som si pripadala jak neschopná a minimálne zdebilnetá koza, čo si nevie zariadiť deň, tak aby jej bolo dobre. Teda, aby ste si nemysleli, že som sedela v depkách voľakde v kúte s neumytými zubami týžden nekupaná. To ee. Ale proste nebol každý deň ružový a všetci naokolo mi tvrdili, že by mal byť. A ja sprostá som im verila. 
Ked sa narodil Jonko, tak to už bolo v pohode. Už som vedela, do čoho idem a bolo to super. Hlavne preto, že som nadobudla skalopevné presvedčenie, že si to nemusím len užívať. A nemala som ten debilný pocit, že som v škatuľke matka a konec finíto. už prvú sestričku v porodnici som ohúkla, nech si s tou mamičkou  ide voľakam, že mám aj meno. 
Teraz mám deti tri. Najstaršia je  na začiatku puberty, prostredný je premudretý predškolák a najmenšie mimi akurát leze kolem a mám aj jedného hnusného sebeckého psa čo smrdí a druhého obrovského psa, čo je jemne autistický a miestami inteligenčne pokulháva, senilného kocúra, mäsožravého králika a hoooooodne trpezlivého manžela. A  milujem steampunk, a svoje farbičky a jeseň a korzety, a ružové vlasy a široké tylové spodničky a martensy a svoju manžela a deti a zvery aj keď sú chvíle, ked by som ich všetkých najradšej naložila do auta a vyviezla do lesa a uháňala preč voľakam hooodne ďaleko a zmenila by som si meno a v živote sa k ním nepriznala. Ale takých chvíľ je málo, ale som rada, že sú, lebo aj  ked ma vytočia do nepríčetnosti, aspoň viem, že ich mám :)
A prečo toto píšem? Z dvoch dôvodov mám priateľku s  malým mimčom v rovnakej situácii a podobnými pocitmi a podobnými sesternicami a kamoškami ako ja a zrejme ju to dosť deprimije a včera ma vytočil jeden pako zo sídliska, čo sa ma opýtal, že jak je možné že ja mám tri deti a doma poriadok ( práve som doupratovala hehehe) a jak sa o seba starám a jak spokojne vyzerám  a tá jeho žena je furt nervozna, neupravená a proste troska  a to majú decko len ti mesiace, že čo by som jej ja poradila. No ty vole. Zmeniť manžea ked je to taký pako. A aj som mu to povedala. Viete čo vytiahol? ON PRACUJE A ŽENA SA MÁ STARAŤ O NEHO O DIEŤA  A ABY DOBRE VYZERALA A MALA PORIADOK. On  má prácu a potom nejaký relax aby vypol. A tá jeho chudera kedy má vypnúť? Ked manželík dieťa ani nevezme do ruky aby ho " citovo nezmiatol, lebo také male dieťa potrebuje iba matku"?????
A kedže viem, že jeho manželka aj moja kamoška občas chodia  na Sashe a číta moje blogy chcem im  povedať, že materstvo je občas bohovsky ťažké a strašne únavne a otravné a JE TO V PORIADKU. Nič neni len jednoduché a ružové ledaže ste na práškoch. Taže baby držte sa a neverte ženským, čo tvrdia, že všetko je len krásne a dokonalé. Neni. Ale aj tak je to super :D

1 komentár:

  1. Krásně napsané.....a se vším souhlasím..a milého pána bych nechala tak týden na mateřské dovolené :-D a pak bych ho chtěla slyšet....a dala bych mu na hlídání dítka dvě..jelikož jedno dítě, žádné dítě :-D

    OdpovedaťOdstrániť